Ako som fotil mníšku

Môj mladý priateľ sa ma spýtal, ako vznikla možno „najznámejšia“ fotografia rehoľnej sestry – tej so sklonenou hlavou – v mojom minulom blogu.
Vznikla tak, že som sestru dlhšie sledoval. Mala veľmi výraznú, pokojnú tvár, ktorú som „nesmel“ a teda nechcel ukázať. Vyžarovala z nej dôstojnosť, pokora a pokoj. Či už sa modlila v kostole, alebo bola v skupine ďalších sestier na prechádzke, či sedela osamelá na lavičke v parku, stále bola pre mňa tajomnou osobnosťou, z ktorej vyžarovala krása.
mníšky 6Pre fotografa nie je – a nemá byť – fotografia popis či azda opis skutočnosti, ale skutočnosťou, ktorá hovorí sama za seba. Jej vnútorný život je jej ospravedlnením, lebo sa dotýka koreňa vecí.
Iba raz som nafotil aj jej tvár. Tú fotografiu som doteraz nikdy nezverejnil. Bola to iba chvíľa.mníšky08 Potom pomaly odložila kvety, či listy akýchsi rastlín a sklonila hlavu, možno k modlitbe. V rukách držala kríž.
A zrazu tu bol ten rozhodujúci kratučký okamih, v ktorom bolo všetko na správnom mieste. Ak aj môj vtedajší vzťah k téme „Násilne sústredené rehoľné sestry“ bol akokoľvek morálny, výsledok bol a vždy asi bude v estetizovaní toho, čo som videl a fotografoval.
Celá kompozícia je zameraná na „krásno“. Či chceme, alebo nie, v konečnom dôsledku by mala fotografia byť aj pekná. Aj, alebo najmä v reportáži treba začať fortissimo, no nemožno vynechať aj skutočnosť, že v reportáži musí byť aj informácia (s menšou alebo nijakou estetickou hodnotou), veď v nej ide aj o súvislosti.
V konečnej a rozhodujúcej miere musí ale fotografia objaviť aj to, že krása je vlastne všade okolo nás. O všetkom rozhoduje čas a svetlo.
A to je vlastne všetko.
Odrazu sestra vstala a odišla cestičkou do kostola. Ostal som sám. To je ale pôvab, možno aj tajomstvo fotografovania, že nikdy vlastne neviete, kde to všetko končí.
Či je fotografia dobrá, povedia tí, čo sa na ňu pozerajú. To, čo cítia zostane navždy nedopovedané.

Zdroj: etrend.sk