Karol Kállay a Nové slovo

V mojom povolaní musí mať človek šťastie na situácie

S hosťom Slova sa rozprávajú Lýdia Kokavcová a Marián Repa

Narodil sa 26. apríla 1926 v Čadci. V rokoch 1932-40 navštevoval gymnázium v Ružomberku a v Trenčíne. Vo svojich 14 rokoch začal fotografovať so svojím prvým fotoaparátom Rolleiflex a o dva roky neskôr získal Zlatú medailu na celoštátnej výstave fotografií v Bratislave. Po oslobodení pracuje ako reportér v časopise Domov a svet, potom v agentúre Oko, neskôr ako asistent vo filmových štúdiách. Od roku 1950 pôsobí ako "fotograf na voľnej nohe". O štyri roky neskôr zostavuje svoju prvú knihu Slovenské rieky. Viaceré z jeho publikácií boli odmenené cenami Ministerstva kultúry SSR, Matice slovenskej a organizácie UNESCO. V roku 1979 sa začína jeho spolupráca s nemeckým magazínom Geo, v 90. rokoch fotografuje pre tamojšie časopisy Stern, Spiegel a Focus. Redakcia magazínu Geo mu v roku 1992 udelila titul Fotograf roka a stáva sa členom agentúry Bilderberg. Za reportážami cestoval na všetky svetové kontinenty. Svoju tvorbu predstavil spolu na viac ako troch desiatkach samostatných výstav doma aj v zahraničí a v tridsiatich knihách. Jeho posledný titul Krvavá grófka vyšiel minulý rok vo vydavateľstve Slovart. Je ženatý, má dvoch synov.

Ako sa vám koncom 70-tych rokov podarilo nadviazať spoluprácu s nemeckým časopismi Stern a GEO?

To je ako so všetkým. Vaša práca musí na seba sama upozorniť. Mám veľmi dobrého priateľa, ktorý bol predtým fotografom v Sterne a umeleckým riaditeľom časopisu GEO. Keď som robil knihu o Tokiu, úplne náhodou sme sa tam stretli. V noci som nemohol zaspať, tak som sa obliekol, išiel som sa prejsť a na recepcii v hoteli stál jediný človek, môj priateľ Thomas Höpker, ktorý práve prišiel. Mali sme veľkú radosť z toho, že sa vidíme. Keď sme neskôr išli spať, hovorím mu, aby mi dal niečo na čítanie, že v tomto Tokiu ničomu nerozumiem. Jediné, čo mal pri sebe, bol magazín GEO. "To je nádherné", povedal som mu. "Prečo nefotografuješ pre Geo?" spýtal sa ma. "Ako mám fotografovať pre GEO, keď ho vidím prvýkrát?" On sa vraj teraz stal umeleckým riaditeľom newyorskej pobočky magazínu, mám si niečo vymyslieť a ísť to urobiť. Ráno som povedal, že by som išiel do Uzbekistanu fotografovať Bucharu. Na ďalší týždeň mi volali z Hamburgu, či mám čas ísť o týždeň urobiť fotografie Transibírskej magistrály. Prebrali ich všetky vydania GEO - španielske, francúzske, nemecké... Potom nasledovala ďalšia a ďalšia reportáž. Keď niečo robíte dobre, tak sa na vás spoľahnú. Ste doma, zrazu vám zazvoní telefón a majú pre vás pripravenú letenku.

Je to teda tak, ako povedal Karel Gott, že do sveta, do ktorého sa chcete presadiť a byť v ňom úspešný, vás musia najprv chcieť?

Bez toho to nejde. Je naivné myslieť si, ako si myslia niektorí fotografi, že čím viac budú cestovať, tým viac bude o nich záujem. Najprv musia byť z toho cestovania dobré, nie povrchné fotografie. Dobrá fotografia, to je drina, treba si odriekať a nebyť spokojný s tým, čo urobím. Už na prvý pohľad vidno, či je dobrá. A fotograf musí mať aj cit pre reportáž. Niekedy som smutný z toho, keď naše médiá úplnej banalite - kto si kde postavil aký dom a koľko má oblokov - venujú napríklad štyri strany.

Množstvo fotografií ste urobili práve v zahraničí. Pociťovali ste nejaký rozdiel medzi prácou tam a tu, na Slovensku?

Predovšetkým ide o podmienky, v ktorých pracujete. Ale v princípe nevidím v pocitoch žiadny rozdiel. Som profesionál, a keď fotografujem napríklad v Los Angeles alebo v Tokiu, zaujíma ma v prvom rade to, čo robím, objekt, ktorý fotografujem, a nie miesto.

Je to tak, že pri fotografovaní sa musíte zžiť s prostredím, aklimatizovať sa, ale súčasne si treba udržiavať istý odstup?

Nie je nutné sa aklimatizovať, je len potrebné vedieť, kam človek ide. Prostredie vplýva na človeka samo. Fotografia, ktorú robím, je bezprostredná, je okamžitou reakciou na situáciu, ktorá môže byť sociálna, dramatická, či tragická. Môže byť aj komédiou, na ktorú musíte rýchlo reagovať. To nie je otázka danej krajiny. Pochopiteľne, keď robím reportáž o určitej téme alebo krajine, musím vedieť, kam idem. Keď sa chystám urobiť knižku o Mexiku alebo New Yorku, treba sa na to pripraviť. Ale všetko ostatné vznikne takpovediac samo.

Hovoríte, že musíte vedieť, čo chcete fotografovať. Vaše obrázky sú často zábermi až neuveriteľnými, situáciami, o ktorých by málokto predpokladal, že sa niekde stali. Ako sa viete dostať do tohto okamihu? Navyše, keď tvrdíte, že pre krátkosť času ste museli nafotografovať za tri týždne to, čo iní za tri mesiace.

Tie "tri týždne" boli spôsobené nedostatkom financií, keď som robil nejakú knihu. Ale keďže som sa vždy považoval za rutinovaného profesionála viem, že fotograf musí mať na situácie šťastie. Zároveň však musí predpokladať, že niekde vzniknú. Ja som mal fotografické šťastie. Nemôžem povedať, že vždy, mnohokrát mi situácia v okamihu doslova zmizne pred očami.

V roku 1990 sa objavila v GEO vaša reportáž zo zemetrasenia v Arménsku. Napriek skutočne veľkej tragédii to boli vynikajúce fotografie. Nenapadlo vás vrátiť sa na tie miesta, kde ste ju robili?

Isteže mi to napadne. Ale niet času vrátiť sa. Mám inú prácu. V Arménsku to bolo naozaj tragické. Bol som tam už pred zemetrasením, lebo som robil knihu o tejto krajine. Samozrejme, že človek by sa rád vrátil, ale keď je čas, ide inam, kde ešte nebol. Keby som sa tam vrátil, bolo by to len sentimentálne. Radšej chodím do nových krajín za novými zážitkami.

Do akej miery štylizujete?

Neštylizujem vôbec. Inscenovaná fotografia ma nezaujíma z jediného dôvodu: nevidím fotografický výsledok. Takú fotografiu by mohol robiť ten, čo vie určitú vec skvele inscenovať - napríklad režisér. Potom zostáva už len nasvietiť a po technickej stránke snímať daný objekt. Nemám nič proti tomu, ak je fotograf aj režisér, ak inscenuje, nepochybujem, že môžu vzniknúť skvelé výsledky. Sám však inscenovanú fotografiu nerobím, nie je mi blízka.

Ale tým neupierate Janovi Saudkovi jeho výnimočnosť v štylizácii.

Jánovi Saudkovi vôbec nič neupieram, je to vynikajúci fotograf. Považujem ho za svojho priateľa. Trochu mi je ľúto, že si sám zo seba niekedy strieľa, keď povie: "Robím gýč." Nemyslím si to. Nie všetky jeho fotografie ma vedia osloviť, ale tak je to u každého fotografa. Napriek tomu má veľmi mnoho nádherných fotografií. Wittkina nemám rád - je pre mňa príliš morbídny, ale na Západe sú veci, ktoré sú "in" a majú za úlohu šokovať.

V rámci mesiaca fotografie sme mali možnosť vidieť tvorbu aj inej významnej postavy. Okrem Wittkina to bol Rodčenko.

Rodčenkovu tvorbu poznám veľa rokov a páči sa mi tak ako tvorba Edwarda Westona či Augusta Sandera a iných z jeho generácie.

Je pre fotografiu dôležitejšie, aby ju človek pochopil, alebo aby v ňom vyvolala emócie? Inými slovami, má to byť racionálne alebo emocionálne hľadisko, ktoré má zaujať?

Povedal by som, že fotografia je taký slabý hlas, ktorý by mal vyvolať v človeku v prvom rade emóciu. Tá v ďalšom pochode pôsobí na myšlienku zostávajúcu v človeku. A človek sa neskôr zamyslí nad tým, čo videl, alebo nad situáciou, ktorú videl. Ja sa pokúšam o to, aby sa ten, kto odíde z výstavy, sám zamyslel nad tým, že existujú určité veci, ktoré by sa nemali stať.

Môže si fotograf dovoliť nerobiť naplno?

Keď človek fotografuje pre veľký magazín, nemôže si dovoliť robiť veci na 80 percent. Musí mať pocit, že dal do toho maximum, že viac nevie. Keď ma niekto kritizuje, zrejme má pravdu. Vtedy musí človek nad sebou rozmýšľať. Problém moderného umenia je, že sa každý bojí kritizovať, a to z jediného dôvodu: že tomu mnohokrát nerozumie.

Dnes je moderné nevracať sa z hľadiska vlastnej práce do minulosti, najmä do obdobia komunizmu. Vy ste pritom autorom fotografií týkajúcich sa Povstania a takisto knihy Pieseň o Moskve, za ktorú ste boli ocenený. Aký máte po určitej dobe vzťah k týmto dielam, samozrejme, okrem ich umeleckej hodnoty? Stále si za nimi stojíte?

Samozrejme. Zoberme si Pieseň o Moskve. Je to kniha o meste tak, ako každá iná, ktorú som "staval" cez veľkých ľudí: Čechova, Gorkého, veľkých ruských spisovateľov, cez ruské duchovno. Tých niekoľko politických fotografií som nerobil ja. Do knihy ich zaradilo vydavateľstvo. Takisto som fotografoval New York, kde mi vyčítali, že ho vidím pesimisticky. Nie tunajší ľudia, ale tí vonku. Povstanie bolo veľkou historickou udalosťou národa a je dosť naivné myslieť si, že bolo obyčajnou záležitosťou. Mám právo o tom hovoriť, pretože môj otec bol županom za Slovenského štátu, ja sám som bol aktívne zapojený do SNP a otec ho cez mňa podporoval. Dosť jasne som sa postavil, nazval by som to, na stranu práva. Samozrejme, že sa diali aj veľké neprávosti - zo strany partizánov, rovnako aj zo strany gardistov. Podobne, ako knihu o Moskve by mi teraz mohli vyčítať to, prečo som robil dve veľké reportáže o Rusku. Moskvu som robil pre magazín Stern ešte začiatkom Gorbačovovej éry. Bola to reportáž o maliaroch, muzikantoch a spisovateľoch, ktorí nesmeli a už môžu tvoriť. Jednoducho mohli byť z toho problémy.

Jedna praktická otázka: akými jazykmi hovoríte?

Hovorím šiestimi jazykmi. Úroveň mojej nemčiny a francúzštiny je rovnocenná so slovenčinou. Dobre viem anglicky, rusky, trochu španielsky. n Na vašej poslednej inštalovanej výstave v Bratislave je jedna časť venovaná Berlínu. Vy ste mali možnosť pracovať v oboch častiach tohto mesta, vo východnej, aj západnej. Ako na vás pôsobil Berlín rozdelený múrom? - Boli to najhoršie pocity, aké som zažil. Fotografoval som pre dva módne časopisy v NDR a v tom čase sa dal vybaviť "passierschein" do západného Berlína. Dostali ste pečiatku a mohli ste tam ísť aj stokrát za deň, čo však veľmi ostro strážili. Mojej priateľke sa stalo, že uviazla práve 13. augusta, keď začali stavať múr vo východnom Berlíne a už nemohla ísť nazad. Politici východného Nemecka boli takí brutálni, že z východného Berlína sa do západného nesmelo ani telefonovať. Podobných príbehov bolo veľa. Berlín bol špecifický aj tým, že ľudia žili doma svojským životom. Práve z tohto mesta mám veľké série fotografií.

Pán Tibor Huszár fotografoval v rámci volebnej kampane premiéra Vladimíra Mečiara, za čo si vyslúžil ostrú kritiku v tlači. Zdalo sa vám niečo také neetické, či nemorálne?

Každý má právo fotografovať kohokoľvek, ak mu dotyčný dá na to súhlas. Ide skôr o to, či je etické sa vyjadrovať nevhodne o tých, ktorých fotografujem. V rozhovore ale záleží aj na otázkach - či je to rozhovor, alebo nazvime to, výsluch.

Prekvapil vás niekto z mladšej slovenskej fotografickej generácie?

Neprekvapil ma nikto.

Na Slovensku máme tendenciu nekriticky obdivovať mnohé produkty umeleckej tvorby, hoci si to nezaslúžia. Nie je to spojené s našou "malosťou"?

Asi áno. Vždy mám však radosť, keď čítam, že mladí ľudia z rôznych odborov sú doktorandmi v zahraničí. Tam je istota, že nepodľahnú táraninám, vodcovstvu nejakého hlupáka, ktorý vyhlasuje, aký je veľký. n Slová o tom, že sme malý národ sa mi však niekedy javia ako alibizmus. Slovinci alebo Islanďania sú tiež malým národom, ale dokázali sa presadiť, napríklad v literatúre, vo filme. Je to trochu relatívne. Boli a sú to vždy jednotlivci. Aj Bednárik sa vonku stáva pojmom, Nvota režíroval v Paríži. To sú tie krôčiky a stále hovorím, že jedine veľkými činmi, či v politike, vede alebo kultúre môžeme vojsť do povedomia. Vždy som si kládol otázku, čím to je, že Seifert bol Čech, že Karel Gott je Čech? Prečo bol maliar Kubín Čech? Aj tu mohol maliar chytiť "tik", ísť do Paríža a začať od nuly. Nebudem kritizovať mojich priateľov, že mohli odísť, začať bývať v Greenwich Village, pomaly nemať na chleba, ako Forman v New Yorku, a presadzovať sa.

Zaujímate sa o politiku?

Zaiste, mnohí politici sú mojimi priateľmi. Na Slovensku poznám takmer všetkých politikov, o ktorých si myslím, že ma zaujímajú. Človek, či chce alebo nechce, o politiku sa zaujíma. Som predsedom Rozhlasovej rady - aj to je trošku o politike.

Našu kultúru však "neutiahne" politika, premiérove návštevy v zahraničí, či už v USA alebo kdekoľvek inde ju nezachránia.

Vo Washingtone je veľvyslancom Martin Bútora. Je skvelý diplomat a urobil v Amerike za krátku dobu pre Slovensko veľký kus práce. Neprislúcha mi rozoberať premiérovu činnosť, lebo je to veľmi, veľmi zložitá práca.

Nerozmýšľali ste o emigrácii?

Bol som v emigrácii, v Hamburgu ako fotograf Sternu. Môj brat zostal v Nemecku a matka žila na Slovensku úplne sama. Nechcela odísť, ale nebolo možné nechať ju tu samu. A keďže mám slobodné povolanie, rozhodol som sa, že sa vrátim a budem naďalej pracovať pre magazíny.

Je niečo, čo by ste odporúčali mladým ľuďom, ktorí majú záujem žiť v tejto krajine a vedia zároveň, čo znamená žiť vonku?

Je dôležité o akú skupinu mladých ľudí ide. Lebo sú ľudia, ktorí nemajú vzdelanie, ani nároky. Musíme však pochopiť aj tých. Mladí ľudia by mali mať maximálnu možnosť vzdelávať sa vo všetkom. Raz sa ma jeden mladý fotograf opýtal: "Chcem robiť knižky, ako sa to robí?" Povedal som mu, že musí chodiť do divadla, vidieť Shakespearea aj moderných autorov, musí chodiť do kina, na koncerty, počúvať Erica Claptona, ale aj vedieť, kto je Vivaldi. Musíš čítať aj poéziu, a keď tak budeš robiť 5-6 rokov, budeš vedieť, čo treba robiť. Čím je niekto viac vzdelaný a má kritický pohľad, o to viac sa bude snažiť žiť v takom prostredí, ktoré je pre neho primerané. Ak sa takýchto nájde viac, rozširuje sa to - v dobrom slova zmysle - ako nejaká choroba. Naraz dôjde k tomu, že sa tu mladým ľuďom oplatí žiť.

Ako vznikol nápad s knihou o Čachtickej panej?

Po tom, ako sa mi do rúk dostala maličká knižka o Čachtickej panej ma tá téma zaujala. Dlho som nevedel nájsť autora písaného textu, mnohých som na to nahováral. Nakoniec som prehovoril Pavla Dvořáka, ktorý text napísal. Mal som k dispozícii veľmi veľa rešerší a z nich bolo treba zistiť, ako sa všetko vlastne odohrávalo. Bol to Pavlov nápad dorobiť ešte Drakulu. Aby to bolo zaujímavejšie.

Venovali ste sa vo fotografii rôznym oblastiam. Robili ste aj reklamu?

Áno, veľmi veľa. Väčšinou to bolo pre veľké firmy ako Technopol, Kerametal, a podobne.

Fotografovali ste aj šport. V čom sa táto práca odlišuje od, povedzme, reportáží?

V športe treba hľadať skutočne dobrý záber. Fotografoval som ruské gymnastky, ďalej Zátopka, Mečířa pre International Sport. Zátopka presne na tých stupienkoch, kde mu dávali medailu za olympijský rekord. Keď vás oslovia, aby ste fotografovali, tak s tým zámerom, že očakávajú od vás, aby ste vymysleli nejakú novú, inú vec. Stačí malý, iný detail a má to inú formu. Veď to poznáte: keď napíše niečo humorné nejaký "Jožo Fučala" a napíše to aj Art Buchwald, tak ten Buchwald vyjde z toho vždy nejako lepšie.

Neviem o tom, že by ste v nejakej väčšej miere fotili akty.

Akt som fotografoval iba sporadicky.

Na výstave Rodinný album sa striedajú fotografie starej ženy a malého dievčatka. Čo znamenajú?

To je môj zámer. Starenka nás pozoruje z minulosti a dievčatko z prítomnosti do budúcnosti. Niekedy, keď sa vykloníte, vidíte to dievčatko, ktoré sa na vás pozerá. Babička je sudička a dievčatko tiež. Z každého miesta sa pozerá človeku do očí.

Na spomenutej výstave sú citované slová Charlesa Belsa: "Svet zmeníme iba vtedy, keď zmeníme človeka." Znie to dosť progresívne, až ľavičiarsky. Cítite sa byť nejako politicky zaradený?

Je zložité hľadať v mojom prípade politické zaradenie, jednak už preto, že po matke pochádzam zo šľachtického rodu, otec bol zasa veľkým vzdelancom. Som konzervatívec so silnými ľavicovými sklonmi a požiadavkami, čo samozrejme nie je jednoduché. Mám rád slušnosť a ľudí, ktorí si vedia uctiť druhého. Nemám rád hlučných, agresívnych a nevychovaných. Dobre sa cítim aj medzi jednoduchými ľuďmi.

V poslednom čísle mesačníka OS mala Soňa Szomolányi esej o dekomunizácii s boľševíckou tvárou, ktorá ničomu neprospieva. Ak podľa autorky niečo na Slovensku treba urobiť, tak dekomunizovať myslenie ľudí, čo bude trvať veľmi dlho.

Myslenie je deformované trvale, nemyslím, že len komunizmom. Vždy tu bola nejaká vrchnosť a Slovák k tomu inklinoval. "Vrchnosť je daná od Boha, a čo je Bohom dané, treba počúvať." Za Slovenského štátu tu existoval relatívne totalitný režim v zmysle spojenectva s Nemcami. Demokracie bolo mizivo málo. Inteligencia bola proti boľševickému komunizmu, proti všetkému zlému v tej dobe. Slovač si zvykla na to mať niekoho, kto bude za ňu rozmýšľať. A mne stačí sedieť v kuchyni a pozerať sa na televíziu.

Budem parafrázovať citát z Biblie, že na tento svet si nič neprinesieme a je isté, že si ani nič neodnesieme. Ste spokojný s tým, čo tu zanecháte?

Áno, v danej dobe a v daných podmienkach som dosiahol maximum. Neviem, kto z našich slovenských podmienok vyletel von, na Západ. Nechcem tým povedať, že všetko, čo Západ uzná za dobré je dobré, ja sám mám mnoho kritických výhrad napríklad aj voči Amerike. Sú však oblasti, kde vás musí uznať istý široký okruh ľudí. Je ľahké kričať: ja som veľký.


zdroj : noveslovo.sk z roku 2000