Fotografia sa nemení. Mení sa iba technika.

Chcem sa Vám všetkým ospravedlniť, že som sa doteraz v mojich blogoch viac venoval rozprávaniu o tom, čo som pri mojich cestách videl a koho stretol, no málo som písal o tom, ako som fotografoval a fotografujem. Pokúsim sa to napraviť.

Začal som fotografovať veľmi mladý, sotva desaťročný. Moje prvé fotoaparáty, ktoré mi rodičia kúpili, boli Zeiss Ikonta 6×6 a Rolleiflex 4×4, neskoršie Rolleiflex 6×6.

foto od Karola KallayaPotom prišli dve Super Ikonty 6×6 a LinhofTechnika 6×9. Asi v mojich šestnástich rokoch som začal fotografovať na kinofilm s kamerou Contax. Počas mojich vysokoškolských štúdií (no súčasne už aj v práci profesionálneho fotoreportéra) som fotografoval s Leicou C3, neskoršie s Leicou F3 a veľmi, veľmi dlho už iba s dvomi Leicami M3.

Až neskoršie pribudli kamery Nikon. Niekedy sa ma pýtajú prečo som nefotil s Canonom alebo Minoltou? Odpovedám to, čo si naozaj myslím: všetky tie značky sú vynikajúce, no ak už s jednou začneš, máš objektívy od 20 mm do 300 mm, tak presedlať na inú je finančne veľmi náročné. Okrem toho si človek na kameru aj zvykne.

Teraz fotografujem Leicou M6 a Nikonom na klasický kinofilm. Niekedy aj s malým nenápadným Olympusom. Portréty najmä s Mamiou 6×7. Digitálne fotografujem menej, možno je to otázka zvyku a lásky ku „klasike“, asi som konzervatívny.

Fotografia sa od svojich začiatkov nezmenila. Zmenila sa iba technika!

Skutočnosť, ktorú zobrazujem sa musí niečím stať, musí prehovoriť. Fotograf musí mať okrem ovládania techniky aj inštinkt dobrého reportéra a spoľahlivé oko umelca. To platí aj pre digitálnu fotografiu.

Myslím, že som pre dnešok dosť už písal o tom, ako fotografujem. Je toho ešte veľa nedopovedaného, sľubujem, že sa k tomu ešte vrátim.

Teraz, keďže sa blíži leto, vám ukážem fotografickú esej, ktorú som urobil v Gruzínsku, v Suchumi pri Čiernom mori. Je o ľuďoch, ktorí dovolenkujú, papajú, užívajú si pohodu leta. Veď fotografia môže byť aj dobromyseľná, humorná a úsmevná!