Portréty sú rozprávania fotografa

Portrét ma zaujal už ako veľmi mladého fotografa amatéra. Možno to boli rodinné albumy, fotografie mojich starých rodičov, mamičky a otca, brata, strýkov, tiet a ďalších príbuzných a priateľov rodiny.

Ich fotografie z kúpeľov, výletov a dovoleniek, boli pre mňa fascinujúce a pôvabné. Nielen prostredím. Ale aj tým, že sa dalo už z postoja, výrazu tváre, úsmevu či vážnosti jasne rozoznať a definovať „who is who“, kto je kto.

Ak sa podarí fotografovi zachytiť odraz vnútorného či okolitého sveta na tom, koho práve fotografuje, je to možno aj tým, že každý je pri fotografovaní portrétu v akejsi póze.

Henri Cartier-Bresson hovorí, že je to „póza dobrého herca v divadle“. Čo ale neznamená, že nie je pravdivá.

Arnold Newman raz povedal: „Portrét je určitou formou biografie. Má informovať pre dnešok a zachovať pre budúcnosť. Medzi portrétom reportážnym a ateliérovým (viac psychologickým) nie je rozdiel. Je medzi nimi iba napätie. To ale obraz oživuje.“

Aj portrét je vždy o tom, čo som videl. No ide aj o to, ako som to videl – to obzvlášť! Sú to rozprávania fotografa a tak ich treba aj čítať, interpretovať a súdiť.

P.S.: Fotografoval som kamerami Rolleiflex, Mamya RB 67, Leica M3 a M6, Pentax a Nikon.