Vzorobuv zdraví 1.máj

Môj mladý priateľ, výborný fotograf Maňo Štrauch, ma dlho nahováral, aby som začal blogovať, pretože – ako tvrdil – veľkú väčšinu mojich fotografií som na Slovensku nikdy nezverejnil.
Ak som odolával, bolo to preto, lebo som si myslel, že som už všetko napísal v mojej autobiografií „Potulky životom“. No a v blogu treba aj písať.
Ale je pravda, že na Slovensku som za všetky tie roky mojich potuliek po svete zverejnil iba mizivé percento fotografií.
Ako a čím začať?
Prvými fotografiami, ktoré som urobil ešte ako chlapec? Rozprávaním o technike, práci v tmavej komore, o tej krásnej alchýmií, ktorú my fotografi tak milujeme a ktorá digitalizáciou už možno zaniká?
Alebo hneď naostro portrétom, krajinou, módou, vojnou, zemetrasením, prosto veľkou reportážou – Grand Reportage –, ako tomu zvyknú hovoriť v renomovaných magazínoch?
Alebo hovoriť o dnešku, ktorý sa vo všetkom tak podobá včerajšku – pretože všetko tu už bolo?
Žijeme v hektickej dobe plnej nástrah a nepohody, bulváru, pochybných celebrít, nešťastí a nešťastí z politiky. Tá obzvlášť, možno najviac, v nás vyvoláva pocit „blbej nálady“ a bezmocnosti. Napriek úmornej snahe nemnohých talentovaných humoristov a novinárov s citom pre humor.
Zeľnačka, kapustnica, boršč
Skúsme sa pozrieť na svet pozornejšie a zistíme, koľko je okolo nás srandy. Že okrem dažďa a mrakov zasvieti dakedy aj Slnko.
Blíži sa jar a prvý máj.
Ukážem vám, ako som ho videl v dobe veľmi dávnej a veľmi zlej. Vtedy som netušil, že to bola už reportáž. Reportáž o tom, čo z nás chceli urobiť tí, čo nám vládli: blbcov.
Bol hlboký komunizmus. Davy kričali: „Komunizmus na večné časy.“ Niektorí z nás potichu dodali: „…a už nikdy viac“.
Všetci museli ísť oslavovať.
Na začiatku sa povinne hrala hymna: česká, potom slovenská, potom sovietska, teda ruská. Hrala sa vo všetkých dedinách, mestách (veľkomiest bolo ešte málo).
Niekedy ich hrali naopak, začínali ruskou. Keď ste jedli, nevedeli ste, či je to zeľnačka, kapustnica alebo boršč.
Nahodili ste si na plecia palicu s papierovým portrétom štátnika, nášho alebo spriateleného (nesmel to byť imperialista) a šli ste na zhromaždištia. Potom ste spoločne vykročili v zástupe – hodinu, dve mestom, popri tribúne, odkiaľ na vás mávali veselí štátnici (a vy na nich). Ak ste náhodou boli v kroji, museli ste pre nich hopsať.
A keď ten cirkus skončil, išli ste sa zabávať.
Trochu vám z toho ukážem.
1 Cestou na určené zhromaždište. Veselý pracujúci nesie portrét neveselého Viliama Širokého, superstar slovenskej KSS.
2 Na zhromaždišti nájdeme okrem Širokého ďalších dobrých známych: Marxa (tentoraz bez Engelsa) či Lenina s Gottwaldom.
Zdravotné sestry s lekármi – a so Stalinom a Leninom.
Čínsky Mao sa na mňa aj usmial.
Prezident Antonín Zápotocký pozorne sleduje, či prídu všetci pracujúci
Poľský prezident Boleslaw Bierut pozorne počúva, či si z neho ten vedľa nerobí srandu.
Kórejský Kim-Ir-Sen vie, že k mieru sa dopracujeme iba výstavbou. Vďaka za ten skvelý Nápad.
3 Treba si odpočinúť. Otočíme nádherný transparent „Vode smer, svetu mier“ dole hlavou, nech nám naň každý nečumí.
4 Sľubujeme, že bude viac mlieka, mäsa a vajec.
5 Nosenie „svätých“: Fierlinger, Čepička, Bacílek (všeličo napáchali). Ten posledný, Barák, si potom odsedel už neviem koľko rokov.
6 Hračky, Čepička, Bacílek.
7 A další: Lenin, Zápotocký, Gottwald.
8 Konečne odpočinok. Ešte doznieva „Stalin, Gottwald, Široký, nech nám žijú na veky!“ a „So Širokým na čele, budujeme vesele.“
9 Po dvoch hodinách slávnostného pochodu si treba odskočiť. Zápotocký a Stalin počkajú.
10 A potom veselica.
11 Radosť veliká, no sovietsky Malenkov sa nevrlo prizerá.
12 Stalin dovolil na Prvého mája vo svojej predajni večerný predaj.
13 Večer v PKO: Madame ďakujeme strane za ten krásny deň.
Na záver by som len pripomenul: čím viac sa to mení, tým viac je to stále to isté. Platí to Fučíkovské: „Lidé bděte!“
Alebo ako hovorieval Jan Werich: „Nad blbosťou nemôžeš zvíťaziť, ale musíš proti nej bojovať.“
P.S.: Na niečo by som bol zabudol. Fotil som všetko s Rolleiflexom na formát 6×6, film Agfa 17 Din a vyvolával vo vývojke Kodak D-76, ktorú som si sám pripravoval – recept rád dodám. Séria vznikla v roku 1954.

Zdroj: etrend.sk